Koncepčný rámec
Štandardný pracovný pomer – vymedzenie práce, ktorá sa vykonáva typickým (klasickým) spôsobom, t.j.
- plný úväzok (na plný úväzok),
- na určitom mieste, pevne určenom, t. j. vo firme,
- v určitom časovom období (úväzok na určitú dobu),
- pod prísnym dohľadom zamestnávateľa,
- v tíme, v spolupráci s inými ľuďmi,
- pri zachovaní plnej sociálnej ochrany vyplývajúcej z ustanovení zákonníka práce.
Neštandardné zamestnanie – opak klasickej formy práce. Uplatňovanie pracovných podmienok a ich organizácia, ktoré sa líšia od pravidiel, ktoré platia pre typický pracovný pomer, t.j.
- čiastočný/skrátený pracovný čas (napr. polovica, jedna tretina plného úväzku),
- na variabilnom (flexibilnom) pracovisku, ktoré si vyžaduje pohyb, organizovaný netradičným spôsobom (virtuálne, vzdialené, v dome vykonávateľa práce),
- bez určenia konkrétnej pracovnej doby, na základe systému úloh (projektov),
- pri zabezpečení autonómie a flexibility práce, slobody vykonávať povinnosti zamestnancov,
- izolovane, sám, bez prísneho dohľadu zamestnávateľa,
- obchádzanie niektorých alebo všetkých prvkov sociálnej ochrany ustanovených zákonníkom práce.
DÔLEŽITÉ
Súčasné ustanovenia pracovného práva sa vyznačujú flexibilitou, individualizáciou a dereguláciou. Musia reagovať na výzvy moderného trhu, najmä na zvyšujúcu sa konkurenciu, globalizáciu, modernosť, premenlivosť a nepredvídateľnosť javov.
***
Zvýšenie flexibility zamestnávania a popularizácia neštandardných foriem práce je odôvodnené tým, že na trhu práce dochádza k náhlym zmenám. Potvrdila to aj pandémia COVID-19, ktorá náhle spopularizovala prácu na diaľku. Ďalším príkladom je hospodárska kríza kedy sa zamestnanosť udržiava prostredníctvom čiastočného/skráteného úväzku s cieľom zamedziť zvyšovaniu nezamestnanosti. Súčasnou výzvou je rozvoj moderných telekomunikačných technológií, digitálna transformácia a priemyselná revolúcia, ktorá pozostáva z dominancie sektora služieb, automatizácie, elektrifikácie a robotizácie. Na tradičnú pracovnú kultúru založenú na hierarchii, formalizácii a prísnom zadávaní úloh začínajú nadväzovať neštandardné formy zamestnávania súvisiace so zdieľaním vedomostí, kooperáciou, decentralizáciou a prácou zameranou na úlohy.
Pracovník – osoba, ktorá je v závislom vzťahu k zamestnávateľovi, vykonáva prácu na určitú dobu, za ktorú dostáva fixnú odmenu a vzťahuje sa na ňu osobitná ochrana vyplývajúcich z ustanovení zákonníka práce.
Zamestnanec – osoba, ktorá vykonáva výrobnú alebo obslužnú činnosť (prácu) pre inú osobu na základe zmluvy, ktorá definuje vzájomné práva a povinnosti, založené samostatne, v súlade so záujmami oboch strán.
Samostatne zárobkovo činná osoba – osoba, ktorá vykonáva individuálnu činnosť na vlastný účet a nesie vlastnú zodpovednosť, spolupracuje s jedným subjektom a plní ním zverené úlohy; v skutočnosti samostatne zárobkovo činná osoba vystupuje ako zamestnanec, aj keď je formálne podnikateľom.
Informovanie – ide o poskytovanie informácií zamestnávateľom s cieľom umožniť zamestnancom prostredníctvom svojich zástupcov oboznámiť sa s témou a preskúmať ju.
Poradenstvo/konzultácie – je výmena názorov a nadviazanie dialógu medzi zamestnávateľom a zamestnancami zastúpovanými ich zástupcami.
Služby – definícia odvetvia nevýrobnej ekonomickej činnosti na základe poskytovania špecifických výhod alebo uspokojovania potrieb; služby môžu byť verejné (napr. zdravotná starostlivosť, vzdelávanie, verejná bezpečnosť) alebo súkromné (komerčné).
Sociálny dialóg – celkové vzájomné vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami vo vzťahu k otázkam súvisiacim s pracovnoprávnymi vzťahmi, ktoré prebiehajú na rôznych úrovniach (podniková, regionálna, priemyselná, národná, medzinárodná) a sú riadené rôznymi spôsobmi (napr. informovanie, konzultácie, dohody), prispôsobené konkrétnej situácii a potrebám oboch strán; proces formálnej alebo neformálnej interakcie zameranej na dosiahnutie konsenzu.
